“…moje obrazy sú zo skla. Často sa pri ich výrobe porežem, preto každý nesie moje DNA…”

Obrazy Jaroslava Beliša sú poskladané z cudzích úlomkov.
Zo slávnych úlomkov: Bosch, Rembrant, Klimt, Mucha, Brunovský…
Autor sa ich nesnaží interpretovať. Iba konštatuje padanie, rozpad. A predsa je v padaní obrazopádov čosi magické, zázračné. Cítim sa pred nimi ako dieťa hľadiace dovnútra kaleidoskopu. Niektoré obrazy vytvárajú mapy. Alebo sú to skôr prívetivé koberce utkané z handier na krosnách starej mamy.